Som bez strechy nad hlavou. Doslova.
Zívam
nahotou. Som úplne nahá. Je to také iné. Vzrušujúce. Všade veľa svetla, ako nikdy
predtým...
„Treba jej urobiť novú frizúru, nedá sa to s ňou takto
nadlho vydržať.“
„Fajn, tak najprv strhneme tú starú, nech v tom máme
jasno.“
Ráno ma niečo príjemne
šteklilo, bolo to také, ešte som to nikdy nezažila. Na to ma cez deň vysúšala
páľava. Všetko sa so mnou krútilo, zľava, sprava. Večer došli vrabce z obďaleč,
vraj „na kus reči“, keď nič nenašli, uleteli. Všetko počujem akosi inak.
Je noc, je kľud,
ticho, mesto už nebrble. Nadomnou je taká iná tma, ako keď sa iba vypne lampa
na plafóne. ..a vidím i malé svetielka, veľa malých svetielok. Je to také
.. iné. Dá sa dýchať. Naplno.
„Nekresli po tých stenách Paľko!“
„A prečo?“
„Lebo sa to nerobí.“
„A prečo nie?“
„Lebo bude tvoja detská plakať. Preto.“
Hm, to bol ten pamätný
rok ´77, bolo príjemné žiť s tou rodinkou. Krásne to voňalo, dýchalo,
kričalo, žilo...jedného večera všetko stíchlo, došli nejakí ľudia, že musia
kvôli nejakej charte do minúty odísť spolu s nimi. Paľko sa rozplakal.
Odišli, plesli
dverami, dali tam nejakú zvláštnu hmotu, na ktorú prilepili pásku. Bolo mi za
nimi smutno, celé tie dva roky.
---
Obytná plocha na
štvrtom poschodí obytného domu na rohu Lermontovovej a Moyzesovej,
Bratislava
Čakajúc na svoju
rekonštrukciu, novú strechu, nový príbeh.
